V knižnici som pri jej mene našla niekoľko zašlých kúskov. Vytiahla som troje Zobraných spisov a len tak zľahka prelistovala. Hej, na tie názvy si spomínam – Pytačky, Na jednom dvore, Darmo. No naschvál, kedy naposledy toto niekto čítal? Pečiatky na zadnej strane prvého výberu sú jasné. Prvých pár z roku 1958, potom nejaké zo šesťdesiatych rokov, rok 1970, po ňom 1977 a 1980. Knihu si 35 rokov nikto nepožičal. Až ja teraz.
Fakt som nevedela, čo čakať. Z toho, čo nám hovorili v škole, som si rozhodne nepamätala, že je to materiál pre náročného čitateľa. Len porozumieť jazyku a stíhať štylistiku je fuška. Žiadne rýchločítanie. Hoci dej sa posúva pomaly, stačí preskočiť pár riadkov a človek celkom stratí niť. Je mi jasné, že v čase, keď nám to odporúčali učitelia, by ma žiadny z príbehov nenadchol. Ani teraz ma všetky nezaujali. Ale hodiny s Timravou aj tak nebol stratený čas.
Píše veľa o vzťahoch. Čudne a rozvláčne, mnohé sa podobá – on myslí na ňu, ona na neho, pár peripetií a končieva sa to aj dobre aj zle. V časoch Timravy od prvého dvorenia po sobáš stačili dva týždne ale niekedy bol málo aj rok. Keď sa dievčaťu prihovoril mladík, už bola na polovicu ruka v rukáve. Nedajbože ak sa ona potom prihovorila inému. Svokry a nevesty sa často – tak ako dnes – navzájom nemuseli a bojovali o svojich synov a mužov. Zlatokopky boli aj vtedy. A nájsť ideálneho muža bolo rovnako nemožné pred sto rokmi ako dnes. To ma dvakrát nebralo. Zaujímavé bolo iné. Netušila som, že učiteľov kedysi školila a platila obec. Alebo že sa dedina musela postarať o svojich chudobných – a dokonca nielen o svojich, ale aj vdovy po svojich chlapoch, aj keď roky žili inde. Že cestárov zamestnával richtár, podobne ako dnes na verejnoprospešných prácach a bola to dobre platená robota. Jedenie pampúchov na verejnosti svedčilo o rodinnom blahobyte. Horár strážil, udával a pokutoval ak niekto kradol drevo, ale aj keď sekal trávu na panských lúkach. A Židia vždy dosť vyčnievali.
Vraj ju volali slovenská Jane Austin. Pre podobnosť košatosti a zaujímavých detailov v opisoch vzťahov a vnútorných bojov svojich hrdinov. Timrava píše o prvých desaťročiach dvadsiateho storočia. Nemali by ju vyučovať na Literatúre. Oveľa viac by sa hodila do Dejepisu. Jej poviedky nestihla skresliť žiadna propaganda, je to slovenská história v drobničkách a krásnej komplexnosti. Dobre, že aj keď sa o tie knihy desaťročia nikto neobtrel, knižnica si ich nechala.
