Ale má to chybičky krásy. Balíčky, ktoré posielame príbuzným a priateľom ešte pred sviatkami. Pri ich príprave sa vždy ukryjem. No toť ma Matúško pristihol.
„Maminka, a pre koho to balíš?"
„Pre kamarátky."
„A to ako darčeky? Na Vianoce?"
„No... No... No, chcem im niečo dať. Keby náhodou Ježiško zabudol, tak aby im nebolo smutno." Zúfalé, viem... Nič lepšie mi v tom momente nenapadalo. Balím ďalej a ponáhľam sa, nech môžem tému čo najrýchlejšie uzavrieť.
„A čo s tým teraz urobíš?"
„Pošlem to."
„Aha, už viem. Pošleš to teraz Ježiškovi, aby im to dal. Aby im dal to, čo sa im bude páčiť. Nebudú smutné. To je dobré."
Jéj, Matúško. Ďakujem. Niet nad múdre deti. Takto nám viera v štedrú vyššiu moc vydrží ešte dlho :)






