Prvý týždeň
Úsmevy, ústretovosť k deťom a kopa času - to ma hneď skraja totálne ohúrilo. Nečakala som, že toho tu bude toľko čo robiť a všetko na športovanie sa bude dať požičať zadarmo. Korčule boli sranda, pre deti hlavne plieskanie sa po ľade. Lyžovanie sme ešte odložili, zato sme si aj na mokrom snehu užívali na svahu na tubingových kolesách. Zatiaľ sa darí udržať deti od počítačov s hrami. Dajú sa zadarmo aj s internetom požičať v jedálni. Mamy tu ráno mailujú, inak notebooky okupujú decká - okolo jedného je ich aj osem.
Dni pekne idú, zvykáme si. Učíme sa chodiť na procedúry a na jedlo načas a preplachovať si nos. Pred víkendom už všetko zvládame pomerne úspešne. Máme režim. Aj rozprávkový kanál na telke v izbe beží len dva razy denne. Ale ešte sa takmer s nikým nepoznáme. Každý večer na hodinku je pre všetky deti spoločný program. Kreslenie, spievanie, rozprávanie o zvieratkách. Páči sa nám tu. Nikto sa nikam nenáhli. Robíme si dni podľa seba, všetci sú na seba milí a deti na prvom mieste - pre rodičov aj personál.
Druhý týždeň
Na chodenie na procedúry už netreba rozpis a vieme aj, čo kde je. Sestričkám nemizne z tvárí úsmev. Škoda, že zliezol sneh, niektorým drobcom chýbal od dokonalého lyžovania len kúsok. Už boli aj prvé výlety - na hrad, nákup, do múzea. Mikrobus zadarmo odvezie aj privezie. V posilňovni takmer nikoho nevídať, mnohým stačí vyťahovanie sánok hore kopcom a osemdesiatka schodov v kúpeľnom dome minimálne päťkrát denne. Všetko je skvelé, len...
... na našej chodbe je lazaret. Povolená polhodina vychádzky denne, hrôza. Kto nekašle alebo neleží s teplotami, toho bolia zuby. Aj tak sa každý večer preháňajú tie „ubolené" deti po chodbách ako víchor, kričia a bláznia sa. Hranice medzi rodinami sa stierajú. Kde je moje dieťa? S niektorým dievčatkom na izbe u tretieho. Po večeroch mamy klebetia na chodbách a potom pozerajú rozprávku o Šeherezáde. Poznáme svoj režim aj režim detí, s ktorými sa kamarátia naši drobci. Dopĺňame sa a baví nás každá chvíľka. Na jednej izbe sa ku koncu týždňa už spolu prehrá aj šesť - sedem detí. Chytajú navzájom svoj prízvuk z rôznych častí Slovenska. Dosť hlučné večery to bývajú.
Tretí týždeň
Kritický tretí víkend. Aj personál si chce oddýchnuť a na programe dokopy nič spoločné nie je. Spoločný bazén je prázdny, na svahu ľudí ako šafranu. Choré deti sedia celé dni v izbách. Z viacerých sa ozývajú podráždené napomenutia mám. Jediné, čím môžu hroziť, je zákaz vychádzok - ale ten už vlastne platí... Žiadna z nás nechce otvorene vrieskať po deťoch pred ostatnými. To zadúšanie hnevu v sebe je ešte horšie. Začína nám chýbať súkromie a aspoň chvíľka pre seba, bez detí. Sme s nimi 24 hodín denne, stále a všade. Aj malým je už dlho bez domova. Dávno zistili, že mamy radšej ustúpia ich kňučaniu a to situáciu ešte zhoršuje. Heslo dňa - vydržať.
Štvrtý týždeň
Hneď na začiatku odchádzajú tí, ktorých prekvapila poisťovňa. Namiesto štyroch týždňov sú tu len tri, dozvedeli sa to pri nástupe. Nepríjemné a také - slovenské. Detí ubudlo, v jedálni prichádza strava skôr. Na chodbách už nie je tak hlučno. Každý deň odchádza nejaký kamarát. Vymenené telefónne čísla - uvidíme, ako dlho kúpeľné kamarátstva vydržia. Tie mamy (a vystriedaní otcovia, babky a dokonca sestry) už rátajú čas do konca. Nemohli by sme niečo uvariť? Upiecť, vyžehliť, upratať... Ako veľmi nám chýba pocit užitočnosti! Každý deň padáme do postele unavené deťmi, ale chcelo by to iný rozmer. Už len chvíľu...
Zažili sme tu karneval, dvakrát divadelné predstavenie, ukážku výcviku policajných psov, vystúpenie kúzelníka, pár rozprávok v kine, výlety. V kúpeľoch sa naozaj snažili, aby tu bolo deťom a rodičom dobre. Poznáme tu každý meter. Pekné aj zlé zvyky ostatných. Balíme. Domov! Povedané slovami klasika - bolo pekné a bolo toho dosť. Tak ak sa podarí - vidíme sa o rok!
*Keď sme išli do kúpeľov v Lučivnej predpísaných lekárkou, netušila som, čo ma čaká. Tak možno pre tých, ktorí to majú pred sebou - zhruba toto...
