S Julkou sa pustili do krásneho nového dreveného pexesa. Raz jeden, potom druhý. Julka rada otáča obrázky dopredu. „Julinka, to nerob. To nie je podľa pravidiel. A poradím ti. Čo je tu?" „Opička." „No vidíš, takže to už vieš, že je tam opička. Ona ti odtiaľ neujde. Tak otoč niekde inde - či nebude aj tam. A keď nebude, hľadaj ďalej. Nemusíš už otáčať túto - ale budeš si ju pamätať. Keď nájdeš druhú opičku, tu k nej je pár. A keby som ju našiel ja, tak mi tým ukázaním pomôžeš a vyhrám." „Nie, ja chcem vyhrať." „Tak dávaj dobrý pozor." Ale malá nedávala. Nečudo. Okolo nej behal Matúš ako Indián a strieľal šípmi, tiež pri tom primerane hulákal. A tak začal mať viac uhádnutých párov tato. „Ja sa tak nehrám! Ty máš viac! Ja chcem vyhrať!", nadurdená princezná sa dvihla od hry a kráčala preč. Zahryzla som si do pery - to je aj moja vina, vždy im pomáham a nechávam ich vyhrávať, odtiaľ to má... „Kam ideš, Julinka? Končíš?", pýtal sa tato naoko začudovane. „No dobre. Vieš, keď teraz odídeš, ja vyhrám. Keď sa vrátiš, ešte stále môžeš vyhrať ty. Pozri, ešte je tu veľa kociek." Neochotne, ale predsa sa Julka vrátila a s odutou pusou pokračovala. „Jéj, kraby! A ďalšie kraby!" Po ďalšom páre už na hnev zabudla. A z obývačky sa ozýval chvíľu len smiech a: „Tiger! Kde je druhý? Ja ho nájdem!" "Nie, ja!"
„Tak, koniec. Porovnáme si, kto má viac. Aha, Julinka má viac, Julinka vyhrala", potešil sa tato. „Hurá! Vyhrala som, hurá!" „Julinka, a pamätáš si, ako si chcela prestať? Ako si odišla? Vidíš, takto to je. Keď to vzdáš, nevyhráš nikdy. Ale aj keď sa ti nedarí a ty zabojuješ, nevzdáš sa, stále môžeš aj vyhrať. Tak ako teraz." „Áno, tato. Neodídem."
Mohol jej dať kopec teoretických lekcií. Mohol kázať, kričať, prehovárať. Neurobil to. Viem, že hra mala režiséra, že krpatá nevyhrala len tak. Tato pomohol. Ale viem aj prečo. A verím, veľmi verím, že malá si spomedzi všetkých ostatných zapamätá práve túto hru.
