Míňam obrovské staré pomníky obkolesené hrdzavým zábradlím, náhrobky zarastené brečtanom s takými hrdzavými úchopmi, že už aj keby niekto veľmi chcel, nepodaria sa otvoriť. Niektoré kríže sa strácajú pod kríkmi , ktoré boli kedysi pri nich a teraz ich celkom obalili a pohltili. Už sa nedá dozvedieť meno, dátum a ani nič o človeku, ktorý je tam pochovaný.
Náhrobky a veľmi rôznorodé kríže, od jednoduchých po veľmi nákladné. Pomník so starou krásnou sochou, ktorej čas odlomil nos a kus rúcha. Anjelik opierajúci sa o podstavec, na náhrobku mu ostali len nohy. Dievčatko, ktorému čas zotrel tvár, listuje v knižke zarastenej machom. Maďarské, nemecké, ale aj ponemčené mená vyryté čiernym a zlatým písmom - „rodina Moraftschik". Reliéf, ktorý asi spadol veľmi dávno, človeka sem pochovali pred 170 rokmi. A náhrobok Reidnerovcov, pán sa narodil v apríli 1797 a umrel v roku 1866, doteraz stojí.
Niektoré dvojice pomníkov sú naklonené k sebe ako ľudia. Mnohé hroby ani nerozoznať, na máloktorom sú čerstvé kvety. Na viacerých čítam povolania ľudí, ktorí tu odpočívajú - fabrikant, podnikateľ, dirigentka, chirurg, profesor rontgenológ, učiteľka. Dnes sa také už nepíše.
Tiché miesto uprostred Bratislavy, o ktorom asi málokto vie. Narazím na kolonádu, je tu asi od začiatku. Nad jedným zo spomienkových reliéfov je šľachtický erb, vedľa pochovaný človek od roku 1800. A medzi tým na stene básničky vyryté rukami mladých celkom nedávno.
Hoci je to cintorín a veľa ľudí sem prišlo v žiali, dnes je to skôr krásne ako smutné miesto. Veľmi pokojné. Je teplý podvečer. Okrem mňa tu pomalými krokmi chodí len pani s bábätkom v kočíku.
Oddýchnutá odchádzam. Tesne pri bráne mi oči pritiahne zadná stena jedného z náhrobkov. Všimnú si to tí, čo sa vracajú z tohto miesta spomienok späť domov. Symbol pominuteľnosti. Akoby hovoril - nezabudnite, jediná spravodlivosť na svete je, že čas plynie všetkým rovnako.
