Tie ponožky boli dokonalé. Jedno očko ako druhé, vypracovaná päta perfektne sedela, špička bola akurát. Teplé a krásne. Len krátky švík vpredu, inak upletené v jednom kuse. Ako to robíš, prišmochtlila som sa raz. A babi babi ochotne ukázala. Vysvetlila mi, ako splietať a doberať očká, aby bolo všetko rovné a úhľadné. Lenže ja, trdlo, som si to vtedy nezapísala. Už neviem prečo to bol práve jeden a jediný raz, čo som ju skúsila napodobniť. Ako tak som spáchala jeden pár. Ihlice sa mi stále čudne motali, päta vôbec nebola taká krásna ako som chcela a celé ponožky boli čudne dlhé a špicaté. A vôbec, však ponožky sa dajú lacno kúpiť... Tak som žiadne ďalšie neurobila. Lenže myšlienka krásnych ručne upletených ponožiek mi v hlave ostala.
Množstvo svetrov. Diek, šálov, rukavíc, kukiel. Už som vyrobila kadečo. Iba tie ponožky... Stále nie. Až teraz. Odhodlala som sa, skúsim. Spomeniem si alebo na to prídem. Päť ihlíc a pekná vlna. A v ruke akože ručne pletený, kúpený pár. Počkaj ešte, hovorím mužovi, musím rátať. Pozorne sledujem riadky a očká, v duchu delím a splietam, no, uvidíme. Namotám na prst vlnu a idem na to. Po hodine a pol je pár hotový. Fúha. Krásny! Presný! Ako od babičky! A nakoniec to vôbec nebolo také zložité... Som dobrá, pochválim sa nahlas. No, veď sú to len ponožky, odpovie muž. Pozriem sa naňho. Nemôže vedieť. To nie sú LEN ale AŽ ponožky. Čo by na to povedali babičky, pýtam sa občas pri rôznych príležitostiach. Aj teraz. Čo? S pýchou by som im ich ukázala. A aj im by sa páčili.
Má to čas, hovorím niekedy. Na niektoré veci treba dorásť. Ale aj tak si často si myslím, že veľa nového už sa nedozviem ani nenaučím. Nie je to tak. Teraz som sa sama naučila niečo celkom nové. Naozajstné, pekné, užitočné. Aj keď to sú to iba ponožky. Lebo urobiť ich skutočne úhľadné, v jednom kuse a tak, aby dokonale sadli, je skoro také fajn, ako spraviť koláč, na ktorý si niekto potom vypýta recept alebo vypestovať kvety, ktoré si každý bude chcieť odtrhnúť. Vyrobiť niečo skutočné a dobré, aj keď malé, nikdy nie je LEN.
