To, čo treba urobiť, ide rýchlo a ľahko. Hotovo, čas ísť do práce. Auto máme pokazené. Autobus mi ide o hodinu. Skúsim stopovať? Návrat do mladosti. Sú to už roky, keď som to robila naposledy. Ale pamätám si, že keď sa darilo, tak všade. A keď som stála na kraji cesty a bolo mi fajn, tí vodiči to akoby cítili. A zastavovali a cesty bývali príjemné. Tak teda... skúsim. V najhoršom dám ten autobus potom.
Ale nemusím. O desať minút nasadám. „Dobré ráno, vitajte!" Milý chlapík má v aute ako v byte. Teplo a voňavo. Neponáhľa sa. Vety poletujú, bez zábran, ako medzi ľuďmi, ktorí si môžu povedať hocičo, lebo sa vidia po prvý raz a naposledy a navyše len nakrátko. „Mám čas. Keď chcete, vezmem vás až do práce." Je to ďaleko. Čudujem sa. Ale - rada sa nechám.
Asi je dnes ráno vo vzduchu tá zvláštna chémia. Ktorá odpisuje roky, vrásky, zbystruje vnemy, maže zábrany. A dáva ľuďom pocit, že je dobre. Je príjemne prenosná. Možno aj trvácna. Ďakujem.
Príjemné ráno aj celý deň!
