Naozaj to vyzerá, že som si poriadne istá, že nejaká minca by tu niekde mala byť. Jasné, veď si presne pamätám ako som spod vankúša v noci nevedela vytiahnuť papierovú vreckovku so zabalenou trojkou. Najprv som našla dva posmrkané kapesníky a bábiku proti strachu, až potom zub. Sojka má na krajíčku. Aj by som prestala hľadať, ale nedá mi to. "Aha!" Uf, pod plachtou. Minca je ešte teplá od telíčka, čo na nej pred chvíľou ležalo. "Bola tu a nechala mi euro! Ďakujem, Zúbková víla!", volá malá a smeje sa. Fajn, prešlo mi to. "To je super ráno, maminka! Ešte mám aj meniny! A je piatok!"
To je super ráno. Keď ma vítajú bosé nohy trčiace spod perín a ich tváre sú celé ružové a rozohriate. Keď mrmlú, že ešte chvíľku, ale pritom mi podávajú ruky, aby som im pomohla z postele. Keď ma vystískajú a do nosa mi udrie vôňa ich zubnej pasty a až potom idú k raňajkovému stolu. Sadnú si oproti sebe, ja kolmo na nich. Matúš sa pod stolom svojimi dvoma nohami hrá s mojou prehodenou cez koleno. Julka si pospevuje a naťahuje krk, aby jej neušiel ani jeden obrázok z knihy, ktorú im čítam. Dnes otvárame novú. Príbeh sa začína rozprávaním o chlapcovi, jeho bratovi a otcovi, ktorých opustila mama a doma majú odvtedy zákaz objímania. "Toto keď nám niekedy urobíš, mami, tak sa vyberiem hľadať ťa a neprestanem, až kým ťa nenájdem, aj na konci sveta," hovorí vážne Julka. "Prečo by som to robila, mojka," odpoviem. Vyskočí zo stoličky a stisne ma. Matúš je nad vecou: "Ešte je len 7.26, ešte jednu stranu, prosím..." Poháriky potom odložia na tanieriky, ako ich to učia v školskej jedálni, odnesú zo stola a v predsieni sa postrkujú pri vešiaku. Matúš sa snaží vyhandlovať, aby sa nemusel obliecť príliš teplo, Julke je večne zima a prosí si ešte jeden svetrík. Už to poznám.
Ahoj, ako sa máš? - počujem potom počas dňa od známych aj priateľov. Niekedy sa žiada odpovedať všelijako. Ale stačí si spomenúť na každé jedno ráno - a odpoveď je okamžitá a jasná. Lepšie to nemôže byť.
