Pre malých pacientov má v ambulancii hračky. Pre starších sa naučila pomaly a zrozumiteľne dávať návody na ošetrovanie v nárečí a ak treba aj písomne. Má špeciálne metódy na hanblivých mužov, ktorí si myslia, že vyšetriť možno pohľadom na vzdialenosť šesť metrov. Aj pre mamičky, niekedy viac vystrašené než ich deti. Razy v týždni chodí do domovov opatrovateľskej starostlivosti preväzovať boľavé mokvajúce rany. Lebo treba a nikto iný to nerobí. Niektorých pacientov chodí ošetrovať zadarmo domov - čo už, keď oni nevládzu prísť k nej. Po večeroch študuje a píše odborné práce. Chce byť dobrá lekárka.
Keď sa jej kamarát pýta, kam ide na dovolenku, či na Bali alebo na Maledivy, len sa zasmeje. A predstaví si tú kopu dlhov, ktoré musí poplatiť, keď chce slušne bývať a pravidelne jesť.
A nie je to tak dávno, čo dostala od poisťovne list. A v ňom upozornenie, že to, čo robí, nerobí dobre. Je drahá. A má sa vmestiť do limitov. Podľa ktorých musí začať šetriť - na vyšetreniach a na liekoch. Podľa nich vychádza, že za peniaze poisťovne ošetrí namiesto tridsiatich pacientov denne asi iba šesť. A od ostatných má pýtať peniaze alebo ich ošetriť na vlastné náklady alebo poslať preč alebo ja neviem čo. Na tých zvyšných už skrátka poisťovňa peniaze dať nechce. Nemá, veta oznamovacia. Lekárka si s tým má poradiť ako chce.
Hej, lekárom je hej... Lebo aspoň ona je každý deň taká unavená, že nemá silu trápiť sa a príliš premýšľať. Vie, že to, čo sa deje, nie je dobré. Má liečiť bylinkami? Nevie, čo s tým. A asi to ani nevymyslí. Niet kedy, napadne jej, keď večer padá do postele, aby zas ráno mohla o siedmej ráno s úsmevom otvárať ambulanciu: „Nech sa páči, čo vám je...?"
