Včera večer nám vypli prúd. Sedeli sme s krpcami pri stole a sviečkach a rozprávali sa - a prišiel ten čas. Pohodový, dlhý, keď sa robia príjemné veci. Napíšeme Tete Zuzke, rozhodli sme. Deti diktujú a kreslia, maminka píše. „Milá Teta Zuzka! Ďakujeme Ti za Tvoj list a fotografie so Žabiakom. Si na nich veľmi pekná." Malí premýšľajú, ja sa ich spytujem. Raz dva máme plnú stranu. Už sme skoro na konci. „Posielame Ti našu fotku a nakreslíme ti obrázok a Julinka ešte napíše aj písmenká. Veľmi Ťa pozdravujeme a ľúbime." A potom už len pri sviečke žmúria na pastelky a dokresľujú. A komentujú.
Matúško: „To je krásny deň, je tam slniečko. A úsmev. A kvetinka. Je tam maminka a ja. My sme vonku. Maminka má len kúsok vláskov, ja mám viac. Julka tu nie je, lebo chcela ostať doma a my sme na prechádzke."
Julinka: „To je celá trieda zo škôlky. Trávička a kvetinky. A na kraji je Tomáš. Nemá nohy. Alebo radšej, nech má. A je tam aj motýľ a domček. Tam hore je koníkova hlava a ešte aj snehuliačik, ale len taký malý. A je tam aj napísané moje meno. A ešte korunka a čarovné paličky, tie sú čierne. A na druhom obrázku je aj moje bábätko. Volá sa Zuzanka."
List, fotky a obrázky dávam do obálky. Zalepíme, dáme známku, pošleme. Malým sa chce ešte kresliť, aj keď medzitým prúd už ide. Na papieri vyrastajú ďalšie postavičky, milo nedokonalé. A ja myslím na Tetu Zuzku. A krásu priateľstva medzi veľkými a malými. Už teraz tuším, že o mesiac vytiahnem zo schránky ďalší list a maľovanou adresou, ktorý nebude pre mňa. Teším sa naň. Aj na všetky ďalšie, ktorých, verím, nebude málo :)
