Bude to znieť ako dirigovanie, ale riadila som sa podľa zásady - darmo budeš ticho a ofučaná, on na to sám od seba nepríde, čo ťa naštvalo a chlapom treba veci hovoriť na rovinu. Povedala som, on sa neurazil a naozaj tých nevyhodených odpadkov výrazne ubudlo.
Lietajúcu lopatku som schytila a niesla ku košu. Hm, ten prášok vyzerá taký jemný... Skoro ako keby tam bol odložený... Ale už je tam týždeň! Keby ho potreboval, určite by si ho bol niekam odložil, niekam, kde nemôže zvlhnúť a ani deti ho nerozsypú. Určite to len zabudol vyhodiť, frflala som si popod nos. A s gráciou lopatku vyprázdnila.
O pol hodiny na to prišiel manžel zo stavebnín. Prezliekol sa do montérok, obklopil materiálom a - začal sa prechádzať po rozostavanej miestnosti. „Prosím ťa, tu som mal takú lopatku." „Myslíš tú strašne zaprášenú s neporiadkom, ktorá bola v predizbe?" „Tú, vieš kde je?" V hlase mu bolo cítiť pochybnosti, už ma pozná. „No... vysypala som ju. A prepáč, na tom prachu, čo na nej bol, je už aj pozmetaná pracovňa a neporiadok z kúpeľne." „Aha." A nič. „Aha čo?", musela som sa spýtať. „No, to nebol prach. Potrebujem ho. Čo už, poradím si. Len že, ono to nie je úplne lacné," povedal pokojne. Taký malý kúsok som bola od odseknutia, že to na tej lopatke nebolo napísané! A že si to mal lepšie odložiť! Veď predsa upratujem! No, a ja som sa zas mohla opýtať. Veď som to nemusela vyhadzovať hneď, lopatka chlieb neje. Alebo som to mohla vysypať do nejakej nádoby a nie hneď do koša... V ruke som držala prázdnu lopatku. „Prepáč, druhý raz sa opýtam."
Pozreli sme na seba. Muž sa usmial prvý. A potom ďalej muroval a ja som upratovala. Žiadna hádka. Prázdna lopatka. Mohla byť prvou kvapkou veľkej búrky. Ostala len tichým svedkom skúšky tolerancie. Ako dobre. Obstáli sme.
