Mamka začala chodiť po dome a poťahovať nosom. „Je tu myš", hrozivo dvíhala koncovku vety. „Máme tu niekde myš!" Bodaj by sme nemali. Les päť metrov od nášho plotu, vedľa záhrada, vonku stále chladnejšie - kam inam by tie myši mali utekať, keď nie k nám. Na oknách sme mali sieťky a veľmi ich neotvárali, neviem, kade sa prešmykli.
Máme dvoch psov, ale tých myši veľmi netrápili. Občas štekli smerom k nejakému kútu alebo polici v komore, ale to bol celý ich loviaci výkon. Po dome sme teda rozmiestnili pasce a drôtené klobúčiky uprostred s dierou. Nastražili sme kúsky slaniny a čo najsmradľavejšieho syra. A mamka potom kontrolovala. Ja som sa vždy bála okolo pascí chodiť, nechcela som si predstaviť, že tam nejakú chytenú úbožiačku nájdem. Ani som nenašla. A keď to ani mamke nevychádzalo, deň odo dňa bola nahnevanejšia. „Kde je tá myš!", po dvoch týždňoch už kričala. Zintenzívnila snahy o polapenie. Aj tak sa zopárkrát stalo, že myš u nás nejako prezimovala. A na jar jednoducho odišla. Lebo mamke prestala smrdieť a žiadne hovienka sa niekoľko ďalších mesiacov neobjavili.
Jeden rok sme však mali doma pamätnú myš. Mamka úplne šalela, keď som prišla na víkend. Vraj myš v komore rozhrýzla Zdeňkovu poľovnícku bundu a pustila sa do sušeného ovocia. A smrdí ako nikdy predtým. Až sme ju podozrievali, že je vlastne plchom alebo niečím väčším. „Musíme ju chytiť!", zavelila mamka. Dovliekla som do komory rebrík a pustili sa do toho systematicky od vrchných políc. Tam máme knihy. Detské a mládežnícke, z ktorých my sme už vyrástli a moje deti na ne ešte nie sú dosť staré. Čakajú v suchu v regáloch kým príde ich čas. Zatiahla som nosom a skoro odpadla. Tu je! Musí tu niekde byť! A veru. Kopa hnedých šuľčekov a rozžuté kúsky papiera ma varovali. Vošiel do mňa jed. Knihy! Knihy!!! Nech si žerie, čo chce, hoci nech sa pustí aj do zaváraného leča alebo orechov, ale knihy! Hnev veľmi rýchlo prešiel do ľútosti. To keď som začala vyťahovať obhryzkané Peter a Lucia, príbehy Ferda mravca, zviazané Rychlé šípy a ďalšie. Och! Ty hnusota! Zúrivo som likvidovala pelech vyrobený z kúsočkov obľúbených príbehov. Na polici vzadu občas niečo zašušťalo a malá Maja štekala pod rebríkom úplne zúrivo. „Máme ju! Máme!", povzbudzovala ma mamka. Po chvíli zbadala bleskový tieň. Utekal po polici dole a z komory von. Pes za ním.
Čo bolo ďalej, neviem. Pes aj tieň na dlho zmizli. Smutná som dočistila spúšť, ktorá po zvieratku ostala. Smradľavé kusy sme museli vyhodiť. Aj tie so stránkami porušenými drobnými hryzákmi. Stále si pamätám tú ľútosť.
Myslím si, že odvtedy má mamka v komore elektrickú plašičku.
A ja vlastný byt na prízemí s predzáhradkou, ktorý je pre myši lákavým hotelom. Ale keď vychádzam ráno z domu, s úsmevom ovoniavam jesennú hmlu a zaťahujem si pevnejšie šatku na krku, nemám z nich strach. Mám tromf, ktorý nám kedysi doma chýbal. Túlavé mačky. Celý rok sa na ne hnevám. Obcikávajú tuje a vrieskajú pod oknami. Teraz, milé mačky, teraz je vaša chvíľa. Aj vďaka vám, verím, už nikdy nehrozí, že budem musieť vyhadzovať knihy zmenené do kopy drobných páchnucich kúskov.
