Piekla ho často, patril u nej k nedeli. Jedli sme ho nakrájaný na malé kúsky v stiesnenej kuchyni, kam sa jej dvojmetrový vnuk, môj vtedajší priateľ, poriadne nevošiel. Linka, starý šijací stroj a stôl s dvoma stoličkami. Na stole mi voňal poctivý turek. Po prvý raz som sa do makovca silila. Nemám rada mak. No v tom babičkinom koláči mi - chutil. V kuchyni sme sedávali často, bolo tam vždy teplo. Všade inde u nej ma oziabalo. V predsieni ťahalo od podlahy a v obývačko - spálni od balkóna, nikdy poriadne netesnil. Nad posteľou mala spoločný obrázok vnukov - dospelých večných chlapcov. Pri zvýšenom lôžku, nech sa doň lepšie líha, vyvedený zvonček od dverí a reproduktor od televízora.
Maličká, trochu zhrbená, siahala mi sotva po prsia. Hoci bola „slabá na nohy", chodievala celé kilometre do kopca na chatku so záhradkou, ktorú si v päťdesiatke vybudovali s manželom. Tam sa vždy rozspomínala. Na mladosť na Sudetoch, kde vyrastala. A vyučila sa za šičku. A potom keď prišla do veľkého českého cudzieho mesta sa jej to zišlo. Bola stelesnená skromnosť. Každá drobnosť, ktorú sme jej doniesli, ju dojímala a chcela nám ju vrátiť. Jeden darček však opatrovala - album s fotkami svojho vnuka a mňa. Pre ňu bol viac ako vec.
Ostal mi po nej hrnček. A recept na makovec. Keď ešte žila, párkrát som ho piekla. Nikdy sa poriadne nepodaril. Ten práškový, zo škatule, by možno aj vyšiel. Ale to by som jej neurobila. Možno sa na mňa niekedy zhora pozerá - a myslím si, že to by sa jej nepáčilo rovnako, ako mne...
