No a tohto Bostona, ktorého sa úplne každý aspoň trochu bojí, zbadala naša malá Julinka. Prišli sme na návštevu. Vystúpila z auta, nestihli sme ju zadržať. Rozbehla sa radostne k psovi - „havko!" Havko väčší od nej urobil to, čo vždy. Nahlas sa rozštekal, vyskočil a sotil do nej. „Čo, ty ma chceš zhodiť?", rozosmiala sa drobka a objala ho okolo krku. A stalo sa, čo nikto predtým nezažil a preto nečakal. Boston stíchol a spustil chvost. Postupne ním začal šibať z jednej strany na druhú. A nechal sa - hladkať, objímať, škrabkať. Tato a švagriná, ktorí sprvu vyštartovali ratovať dieťa, zastali a prekvapene ostali hľadieť. Boston nezúri a mazná sa. Nikoho neohrozuje, je z neho prítulný pes. To tu ešte nebolo.
Obaja - neohrozená milovníčka zvierat a pes, si to užívali niekoľko dní. Julka bola najprv jediná, na ktorú sa okamžite nevrhol. Postupne vzal na milosť aj najbližších, ktorých pri nej registroval a nechal sa pohladiť aj od nás.
„Čo myslíte, koľko ešte Boston vydrží ? Koľko má vlastne rokov?", opýtala sa neter švagrinej pri obede. „Neviem. Dvanásť - trinásť? Uvidíme, čo bude túto zimu. Či ju prežije. Zimy sú ťažké", odpovedal švagor. Škaredý strážny pes. Nikdy som nevidela nikoho prejaviť mu náklonnosť. Spoznala som ho pred pár dňami aj inak. Do jeho hlavy nevidím, v psoch sa nevyznám. Neviem, či vyzeral šťastne a spokojne. Ale zdalo sa mi, po prvý raz čo ho poznám, že áno.
