Minula som ho s prekvapeným pohľadom. O niekoľko metrov ďalej som zbadala obal od keksov. Inokedy by som ho asi minula. Teraz to nešlo. Dvihla som ho a tým trochu spomalila. „Inšpirovali ste ma,“ okomentovala som, keď pán prechádzal okolo mňa. Usmial sa: „Máme ešte v kontajneri miesto. Tak načo tu nechávať neporiadok. Občas sa tak prejdem, je čo zbierať.“ Kým som sadala do auta, hádzal do koša, čo pozbieral.
Neviem len tak odhodiť odpadok, tak ako neviem ani v kine po sebe nechať neporiadok a nerozumiem, tým, ktorí to robia. Ale je fakt, že špinu po uliciach nezbieram. Pozerala som sa za pánom a hanbila sa za tých iks papierov, ktoré som na chodníku obišla, kým som naňho nenarazila. „A přitom taková blbost,“ povedala by ironicky moja priateľka Zuzka. Nejde o tých pár odpadkov. Ale o to, čo človek robí, keď ho nikto nevidí a neocení.
