Niektoré rodiny sú plné umelcov. Niekde je kopa športovcov, inde si členovia rodiny odovzdávajú remeslo, dedia liečiteľské skúsenosti. U nás som si vždy uvedomovala veľmi silno silu „mám".
Moja nenarástla vysoká. Ale počuť ju bolo vždy. V každej práci vždy veliteľka, doma kým sme boli deti ochrankyňa hniezda, nedala by nás za nič na svete. Vždy vedela viac, než ostatní. V práci profesionálne, doma ako jasnovidka. Neviem, či mi na nose prečítala vždy, keď som bola zaľúbená (a väčšinou tušila aj do koho). Veľmi rýchlo zistila aj to, že mi nechutia desiate (a končia za skriňou v detskej), že túžim po šošovkách (a bola za ne ochotná zaplatiť kedysi kopu peňazí), že by som veľmi chcela rovné vlasy (a bola so mnou ochotná prehovárať kaderníčku, nech mi ich natiahne a ja som potom išla na klzisko a o desať minút som bola zas kučeravá ako baran), že nechcem byť tlstá (a moje pokusy o schudnutie kontrolovala tak, že som o tom ani nevedela). Vždy túžila, aby som robila to, čo ona - ale nikdy ma do ničoho netlačila - a keď som išla svojou vlastnou cestou, pomohla mi na nej.
Až neskôr to človeku začne dochádzať a až neskôr ďakuje. Dokonca aj za tie hádky, kriky a štuchance, bez ktorých sa žiadne dospievanie nezaobíde. Ale tie cigarety fakt neboli moje, nechávala si ich u mňa Lyda, lebo vedela, že na rozdiel od nej po nich nesmrdím, lebo ich nefajčím, a tak mi to doma skôr uveria. A na tú zábavu som naozaj veľmi, veľmi chcela ísť... Boli časy, keď som byť jej dcérou neznášala - v malom meste, kde každý každého pozná, a ju (lekárku) teda poznalo aj široké príbuzenstvo úplne každého, to bol často kríž. Ale to pominulo, už som veľká a stala som sa z dcéry svojej mamy samou sebou.
Stále je jednou z prvých kto sa dozvedá o dôležitých veciach mojich dní - a je jedna z najdôležitejších, o koho názoroch na ne rozmýšľam.
Mám to tak, lebo som to videla aj u nej a jej mamky. Tiež u jej mamky a jej mamky.
Mamy a dcéry boli u nás v rodine vždy skôr ako sestry. Žili spolu, pomáhali si, zdieľali spolu dobré a radovali sa z toho ako malé dievčatká. Vedeli si povedať aj škaredé a preniesť sa cez to alebo o tom potom mlčať, aby sa nezraňovali. Vždy tu boli jedna pre druhú.
To, aká som a aká budem mama, ma naučili všetky naše rodinné mamy. Od prababičky som mohla odkukať trpezlivosť a pokoj s pokorou. Od babičky tvorivosť, túžbu po vzdelaní a nesmiernu starostlivosť. Od mamky cieľavedomosť, zodpovednosť a samostatnosť. Od všetkých kopu lásky.
Mamy budú mať skoro svoj deň. A ja tým mamám v našej rodine ďakujem a velebím ich oveľa častejšie než raz za rok. Pri takých skvelých ženských - inak sa nedá :)
