A ráno zazvoní budík. Vraciam si staré stereotypy - umyť, obliecť, najesť, škôlka. Nič nejde celkom hladko. Nikomu z nás. Trochu nestíhame a odchádzame z domu aj trochu hladní. Nevadí, jedenkrát sa nič nestane. Prichádzame k škôlke a dnu to ide veľmi pomaly. „Poďte," súrim čo najjemnejšie deti. „Nechcete byť poslední." Myslím si, že už sú veľkí. Vyzerajú tak, iní to o nich hovoria a aj sa tak často správajú. A potom mi Julka, ktorá ma ešte včera posielala preč, že ona si vie vypýtať lieky od sestričiek a aj si sama po ne niekoľko pochodí dôjsť , ktorá sa celkom sama zahrá aj hodinu na preliezačkách, skladá zložité puzzle bez pomoci, vodí sama na záchod mladšie deti a učí ich obliekať sa... potom mi tá Julka pred dverami do škôlkarskej triedy povie: „Maminka, ja nechcem ísť," a rozplače sa. Plače aj Matúško, ešte oveľa viac. Otvoríme dvere, udivené pohľady spolužiakov. Veď tu to poznajú. Sme kamaráti. Je tu dobre, chodia sem radi... Akoby sa vrátil čas a boli sme v škôlke úplne po prvý raz. Plač, výčitky v očiach. Ohromná sila detských rúčok, ktoré ma držia za nohavice, zatiaľ čo po desiatich minútach prehovárania dieťa odo mňa odtŕha učiteľka. Zúfalé: „Maminka, ešte jednu pusinku!".
Nečudujem sa. Boli sme spolu každý deň. Dlho a od rána do večera. Boli sme spolu.
Myslím si, že už sú veľkí. Vyzerajú tak, správajú často a iní mi to aj o nich hovoria. Ale nie sú. Sú to stále drobčekovia, pre ktorých je „doma" a „mama s tatom" celý svet. Viem, že dnes po nich prídem veľmi skoro. Popoludnie si urobíme pekné, bude nám dobre. Ale radšej nechcem myslieť na zajtrajšie ráno...
