Matúš sa dnes zobudil skôr. Obliekol sa a umyl so mnou,pomohol s raňajkami. Aj sa trochu obávam, ale poviem to: „Prosím, ťa, choďzobudiť sestru, dokončím desiatu.“ Chvíľku sa nič nedeje, do detskej vchádzamopatrne. „Julinka. Julinečka, bábika, dobré ráno. Vstávaj. Už treba ísť do školy.“Matúš sedí pri sestre, hovorí ticho a jemne ju hladí po vláskochrozliatych po vankúši. Malá otvorí oči. „Dobré ráno, Matúško.“ Natiahne saa usmeje. Rozkošní sú... Taký gýč. A mne jez neho tak pekne pri srdci.
O pár minút sadáme k stolu. A je to tu zas.„Ty máš viac mliečka ako ja!“ „Nemám! Ty si zas mala včera viac sušenýchbanánov!“ „No a čo, mám ich rada!“ „Aj ja ich mám rád! A budeš tučná!A už skoro si!“ „Nebudem! Mami, však nie som tučná?“ Čo som komuurobila... Možno sa tak učiapriebojnosti, nebyť mäkkí a mať pohotové reakcie. Asi si toako mantru napíšem na chladničku, nech to mám stále na očiach. Lebo inak ma z týchich súrodeneckých cvičení trafí.
