Mama, sestra, manžel. Moji najbližší. A deti, samozrejme, ale o tých teraz nechcem. Nemajú telefón. Ja mám telefóny dva. Mená sa v nich ukladali roky a majú rôznu podobu.
Mama. V jednom ju mám ako Mamku, v druhom ako MUDr. Mamku. Prístroj som zdedila po manželovi, takto jej číslo pôvodne uložil on. Aby mu bol jasný rozdiel medzi Mamkou (svojou) a MUDr. Mamkou (mojou).
Sestra. Tiež má niekoľko telefónov. V jednom mojom aparáte, tom po manželovi, ju mám uloženú klasicky pod menom - Julka. V druhom by ju našiel len niekto, kto nás dobre pozná. Tam je ako Lienka - prvý, druhý, tretí. Boli sme ešte malé dievčatká, keď raz poprosila nášho otca: „Zaspievaj mi tú pesničku o lienke. Tú vieš, Ku-ku-lienka, kde si bola..." A odvtedy je pre mňa Lienka.
Manžel. V jednom telefóne ho nemám vôbec, kto by si do svojho telefónu dával vlastné číslo. A v druhom je jednoducho - Marek. Presne si pamätám ten moment, keď som si ho ukladala. Volal mi z čerstvo kúpeného svojho prvého mobilu, čakala som na zastávke na trolejbus. Bol to len krátky rozhovor, trochu rozpačitý. Celý čas som sa usmievala a po ňom si uložila meno. Poznali sme sa asi mesiac. Možno sa zíde, pomyslela som si. Veru, zišlo. Za nasledujúcich jedenásť rokov veľakrát. :)
Hovorí o nás niečo to, ako máme v telefóne uložených najbližších? Možno. Za každým číslom je malý príbeh. Tí najdôležitejší ľudia však pre mňa nie sú v telefóne aj tými najdôležitejšími číslami. Nepotrebujem ich tam mať uložené. Poznám ich spamäti. A bude to tak, kým spolu budeme hovoriť často - pretože to potrebujeme a najmä chceme.
