„Neviem, čo by si pod stromček želali deti,“ skonštatoval viac než a spýtal do telefónu môj otec, ich dedko. „Vianoce u nás budú tento rok zas trochu iné, tati. Deti už vedia, kto nosí darčeky,“ začala som vysvetľovať. Keď na to pred pár dňami prišla reč, každé z nich sa vytasilo s iným vysvetlením. Julka tvrdošijne trvala na verzii s Ježiškom. Matúš oponoval, že Ježiško dáva do sŕdc rodičov lásku a pomáha im mať prácu a tak aj peniaze , aby darčeky zaobstarali oni. Hľadela som z jedného na druhého. A rozhodla sa, že v takmer desiatich rokoch, navyše keď s vysvetlením prišlo jedno z nich, skončím s rozprávkovou interpretáciou. Julka bola smutná, ale len chvíľu. „Ešteže je Mikuláš,“ povedala neústupčivo a skončila debatu. V rozhovore s otcom som teda dodala: „Čiže tento rok im budeme môcť povedať, čo od koho dostali.“ Rada a presvedčená, že to je dobré a užitočné, keď deti budú vedieť, kto na nich myslí.
„Ale to im nehovor. To netreba,“ oponoval otec pokojne. Nadychovala som sa k protiargumentu, ale predbehol ma. „Keď im povieš, čo od koho majú, je to ako keby si im diktovala, aký majú mať k tým ľuďom vzťah. To je od rodičov, to si máš vážiť. A toto od tety, to si váž tiež. A toto od starých rodičov, to si máš vážiť úplne najviac. Pre nich je dôležité vedieť, že na nich niekto myslí. Viac netreba. Lásku k tým, čo ich obdarovali, nech cítia podľa seba a podľa iného, nie darčekov.“
Zas som na chvíľu bola dievčaťom, ktorému došlo, že rodičia vedia. A majú pravdu. Jeden z prvých darčekov som dostala týždne pred Štedrým dňom. Láskavosť a múdrosť v nenápadnom balení. Darčeky pod naším stromčekom ani tento rok menovky mať nebudú.
