Oči predbiehajú jazyk, dopredu hltám slová a v hlave prekladám, nech text tečie plynulo. Do toho mením hlasy, aby som zachovala primeranú kvalitu, na akú sú malí zvyknutí. Našťastie Gabove výčiny máme pomerne komplexne zmáknuté – čítali sme asi všetky – a hlasy mi naskakujú samé. Len tie mená. Deti si ich pamätajú lepšie, s niektorými pomáhajú: „Ten Bertík stále nič nevie? To bude Bachratý Blažej, čo nikdy nemá šajn!“ Ok, David je Gabo, Vítek je Vilko, Nela je Náladová Naďa, Zuzka je Mrzutá Mimi, Ralf je Drzý Dávid... Panebože, tu sa všetci stretli v jednom odseku! Prekladať, meniť hlasy, strážiť mená... Ako bola tá Šíša? Aha, Šušlavá Šarlota. Uf. Posledné riadky. Mám chuť si z čela zotrieť pot.
Toto je teda rozhodne lepšie, než sudoku. Myslím si, že mám jedného dňa recept na to, ako si udržať myseľ v strehu. Až raz budú vnúčatá, Grázlika Gaba im budem čítať zásadne z českých prekladov.
