„Kde skončili babičkine potreby na šitie? Rada by som ich ešte používala." Sestrina otázka ma nezaskočila, viem to presne. V šijacom stroji, ktorý som si nechala spolu so snom, že raz sa to naučím. Namiesto mňa si ho plní ona a učí sa pracovať s látkami a vytvárať pekné veci. Sľúbila som, že jej šijacie potreby pošlem. Otvorila som starý stroj, v babičkinom poriadku tam nechávam všetko, čo nevyužívam. A vybrala veci, ktorých sa posledný raz dotýkala ona pred pätnástimi rokmi.
Mala rada poriadok. Nite podľa farieb. Jemné náradie v plastovej škatuľke, otlačila sa na ňu tmavá gumka. Kovové súčiastky v inej. Vo zvyšku látky omotané nožnice. A pod tým hnedý zápisník. Otvorím ho a vypadne na mňa skica sukne nahodená rýchlou jednoduchou líniou. A pod ňou na prvej stránke, mimo abecedného poradia je nadpis „Juli". Sestra už musela byť veľká, keď jej babička brala miery. Obvod pása 83, dĺžka nohavíc 110. U niektorých viem, čo znamenajú, u iných to vedela len ona sama. Ostré písmená a číslice urobené ceruzkou, aby ich mohla prepisovať. Listujem ním. M - Míla a Mirka. J - Jarka. H - Hana. Moja mamka sa jej menila pred očami, čítam z niekoľkokrát prepísaných mier. Málokto sa dostane tak blízko k ľuďom, ako ich krajčír. Dôverne pozná ich premeny. Ich vôňu, teplotu tela, hanblivosť, miesta, ktoré ich šteklia. Presne si spomínam na jej jemné dotyky. Kilá navyše babička nikdy nekomentovala. Vždy sa snažila ušiť všetko tak, aby postave pomohlo. V rukách držím hnedý zápisník a ako veľakrát predtým ma veci po babičke okamžite vrátia o desaťročia späť.
Premerať, nastrihať, zošiť nanečisto. Skúšanie bolo vždy ako balet. Do úst si vložila špendlíky, hlavičkami dnu. V jednej ruke okrúhlu ružovú kriedu, druhou si prirovnávala látku. Tu si niečo na ňu poznačila, tam spevnila. Zohla sa k stoličke, na ktorej sa otáčal jej model alebo stála pri ňom. Nevšímala si, ako sa tvárime. Vnímala len záhyby a štruktúru látky. Presne vedela, ako sa ktorá správa. Kde treba pritiahnuť, kde povoliť, tak, aby všetko bezchybne sadlo. Jej oblečenie nikdy neťahalo, padlo dokonale pri každom pohybe. S perami privretými, aby špendlíky nevypadali, dávala tiché pokyny - dvihni ruku, pokrč lakeť, rozkroč sa. Uhládzala jednotlivé diely, presne vedela, ako bude vyzerať výsledok.
Ten zápisník sestra potrebovať nebude. Čísla dávno neplatia, ľudí si ja nepamätám. Ale aj tak jej ho pošlem tiež. Učili nás deliť sa. A spomienky na milovaných sú príliš vzácne na to, aby si ich človek nechával pre seba.
