Končí sa nejaký príbeh, chytili sme len poslednú minútu. Cink - cink - cink - cink... Zvonivé tóny v klesajúcej melódii, jéj, veď si pamätám ešte z detstva! Hlboký mužský hlas prečíta osoby a obsadenie, zaznie jingel a začína sa pesnička. „Nechce sa mi spať, chcem sa ešte hrať, načo je ten hlúpy spánok, ktorý nemám rád..." Brďo. Aké výchovné! Začudovane sa na seba dívame s manželom, deti sa nahlas smejú. Posledné opakovanie refrénu už spievajú spolu s detským hláskom z rádia, teda, z televízora. A zas sa ozve moderátor: „Čítanie na pokračovanie, Karl May, Winnetou." Matúš sa ukladá, ruky pod bradou. Rýchlo uvádzame deti do deja. „Už čšššššt!"
Kapitola trvala dobrých dvadsať minút. Dvadsať minút blaženého úsmevu jedného dieťaťa. Druhé mi zatiaľ tichučko stihlo nalakovať nechty, umyť si zuby, vycikať sa a nakresliť obrázok. Vyvegetení v obývačke, počúvame všetci. Príbeh sa končí, teraz ešte naša vlastná rozprávka a spať. Aký super koniec večera!
Milujem náš televízor. Máme na ňom len základné slovenské programy, ani satelit ani kábel. Doteraz púšťal najmä detské dévédéčka. Všetci nám vraveli - keď budú deti väčšie, budú im chýbať detské programy. No, asi by im viac chýbalo spoločné človeče, čítanie alebo kartová vojna. Lebo väčšie už sú a zásoba rozprávok na nosičoch doteraz stačila. A odvčera nám stačiť bude určite. Neviem, akú má Junior frekvenciu. U nás má predvolené číslo 7. Myslím si, že nadlho.
