Teraz mám slzy aj ja. A spomenula som si na inú pani, čítala som o nej ako tínedžerka. O svojich Vianociach povedala: „Keď som bola malá, boli sme takí chudobní, že sme si na Vianoce namiesto darčekov dávali sľuby - napríklad usteliem ti, umyjem riady, upracem."
My vo veľkom bohatom meste, ľudia v mojom okolí, sa naháňame a sporíme a míňame. A nemáme niekedy predstavu, že podobne sa naháňajú aj iní, ale pre oveľa drobnejšie sumy. Robia a chceli by aj viac. Rukami, v zime. Nie vždy sa darí. Vlastne málokedy. Nesťažujú sa. Nenariekajú. Nežobrú. A keď sa ich niekto spýta, odpovedajú. O ťažkom živote, tak vecne, až sa to ťažko počúva.
Vlastne neviem, čo by som teraz chcela dosiahnuť. Svet nespasím. Všetkých nezachránim, mnohým, čo to potrebujú, neviem a nemôžem pomôcť. Možno aspoň niekomu. Teraz sa nám do redakcie možno niekto ozve a vypýta si na toho otca kontakt. Občas sa to stáva. Vieme stále ešte dávať. Chvalabohu.
Každé Vianoce, už roky, keď kupujem veci mojim drahým spomeniem si na tie vianočné sľuby namiesto darčekov. A mám pocit, že teraz už budem myslievať aj na tie jedny vlaňajšie topánky.
