Kamarát nebol sám. Po boku mu kráčala o polovicu mladšia dievčinka v modrom, krehká a pôvabná. No, keby kráčala. Pod pazuchou mal zavesenú dievčinku - by bolo presnejšie. Peknú, o tom potom. A asi ani blbá nebude. Dievčina študuje a kamarát ju rozmaznáva. Tak to má byť. Keď sa dvaja ľúbia, veď to je radosť.
Chvíľu sme sa rozprávali, keď ho dievčina začala obvíjať, muckať sa, hladkať ho, loziť mu do vreciek. Kamarát rozhovor pomerne rýchlo ukončil a išiel sa venovať. Hm. Veď ja ti naňho nesiaham - pomyslela som si. Ale možno ti krivdím, ľúbiš ho a potrebuješ s ním mať stále veľmi intenzívny kontakt, zahriakla som sa vzápätí.
Keď som bola v jej veku, tiež som mala kadejakých priateľov. Aj starších. U ktorých ich rovesníčky predpokladali (tak ako ja teraz), že sa budú správať vekovo primerane, bez potreby neustále demonštrovať prítulnosť a silu vzájomných sympatií. Ale ako dievčinka, aj ja som to v tom dávnom čase asi potrebovala. Hm. To som asi aj ja vyzerala takto... No, v očiach tých rovesníčok zrejme áno. Hm, uhm. Hm. Bože.
Takto človek prichádza o ilúzie. Teraz mi zrkadlo ukázala jedna modrá dievčinka. Och.
Nie je vždy celkom zdravé vidieť sa s odstupom.
