Pred pár rokmi som na konto tých modrín zvykla žartovať - „bije ma chlap" - povedala som veselo so širokým úsmevom vždy, keď sa ma na ne niekto opýtal. To aby bolo jasné, že to nemyslím vážne.
Raz som zas prišla darovať a sestrička sa snažila nájsť žilu. Trochu sme sa trápili a sestrička povedala - „prepáčte, budete mať modrinu". „Nevadí, veď to zmizne", snažila som sa odľahčiť situáciu a predýchavala. „Aspoň budem môcť hovoriť, že ma bije chlap", dodala som akosi automaticky. Asi to neznelo veľmi veselo, v danej situácii. „No, mňa doma bil. Dlho." Sestrička to povedala ticho, ale znelo to ako rana z dela. Strašne som sa zahanbila, preukrutne. Určite som sa zmenšila o pol metra a najradšej by som zaliezla do myšacej diery. „Bil ma roky, aj deti. Až mi raz povedali, že už to nevydržia a aby sme odišli. Tak sme odišli. Už sme rozvedení. Deti sú veľké. Už je to dobré."
Každé slovo bolo ako úder. Nehovorila to s bolesťou, skôr vyrovnane a zmierene.
Neviem, prečo mi to sestrička povedala.
Možno preto, aby som si už nikdy nedovolila nemiestne žartovať na vrub modrín a boľačiek.
A ja som to odvtedy už nikdy neurobila.
