Môj muž je chlap každým kúskom. Kedysi zápasník, chlap ako hora vnútri aj vonku. Praktik, flegmatik, dobrý, zručný, pracovitý, hoci niekedy až príliš váhavý. No, jasný chlap. Keď som otehotnela trochu sa bál byť pri pôrode, no aj keď som ho netlačila, nakoniec ako tak súhlasil. Pri rozhovoroch o deťoch nikdy nejavil prílišnú vôľu nejako veľmi sa tými malými krehkými batôžkami samostatne zapodievať.
A zrazu boli deti tu. A on ich kúpal. Prebaľoval, obliekal, kolísal, maznal sa s nimi - bez obáv a celkom prirodzene. Ja som bola tá hlavná, kto v noci vstával, ale časom sme vstávali už obaja. Veď k dvom deťom naraz neraz.
Prešiel rok a zistili sme, že peňazí ubudlo rýchlejšie a výraznejšie, než bol pôvodný plán. Jedna babka ďaleko, druhá ešte ďalej, obe navyše zaneprázdnené. A tak počty nepustili a prišiel čas na pokus - vymeniť si úlohy. Nikdy sme to tak neplánovali, skrátka to tak vyšlo. A môj muž ostal s deťmi namiesto mňa. Z neho sa stala mama. Ja som si nechala úlohu hlavnej gazdinej a živiteľky.
Máme to tak už tri roky. Malí sú výrazne samostatnejší. Ale keď nemôžu do škôlky, tým, čo s nimi ostáva je stále tato.
Môj muž naučil deti rátať, keď spolu hrali karty. Pripočítavať a odčítať na rozdávaní keksov. Naučil ich hrať pexeso aj dámu, stavať pevné garáže z kociek a posteľové bunkre, vďaka nemu vedia, kto je Kolumbus aj Odyseus, zavesil zo stropu hojdačku. Nehráva sa s nimi so slaným cestom ako ja, ale zato vydrží trpezlivo vysvetľovať skladanie a miešanie farieb tak, že malá to už ovláda ako skúsená maliarka. A nevadia mu, rovnako ako jej, zababrané ruky a všetko okolo. Mne by možno trochu áno... Malí poznajú nástroje a prístroje. Naučil ich správne vyslovovať, bol prvý pri ich „er". On vie, kedy a aké lieky im dať. A kadečo iné. Možno s nimi spieva menej, než ja. Aj recituje menej - ale zas je im oveľa lepším partnerom na rytierske súboje a preteky v preliezaní človeka. Veľa mu závidím. Aj on mne veľa. No vieme, že inak sa v tomto čase nedá.
Prečo o tom teraz takto... Lebo som si v e-maili od dávneho priateľa, tiež s dieťaťom doma „na materskej" našla takéto vety: „Spolu rastieme. Uz ma 15 mesiacov. Presne dnes. Niektori znami sa cuduju, ze ako to vydrzim, nechat sa "vydrziavat". Ono je to vsetko vecou priorit."
A toto som mu na to odpovedala: „Tesim sa, ze doba pokrocila. Na mojho manzela sa tiez asi ludia najprv pozerali vselijako, ale on je pohodak a povzniesol sa. A vie, tak ako mnohi ini otcovia, ze starat sa o deti je ovela tazsie ako pracovat. A viem to aj ja. To nie je len saturovanie potrieb, ale aj rozvijanie deti, vymyslanie im programu, byva to tazky boj."
Kedykoľvek to znovu podpíšem. Obdivujem všetkých chlapov na materskej. Obdivujem aj všetky mamy. Je to rovnaké. Množstvo starostí a stereotypov, strata kontaktov vonku, na oplátku kvantum radostí. A to, či v tomto prípade rodič nosí nohavice alebo domáce šaty, je úplne jedno. Ak starosť o deti berie ako to, čo má v danej chvíli zmysel.
