S partiou podobne šibnutých sa takmer každý víkend túlajú bošáckou a myjavskou krajinou. Pomaly a pokojne. S otvorenými očami. Hľadajú staré sady, skúmajú stromy v nich, zbierajú ich nedokonalé plody.
Jano pozná násobne viac jabĺk, než som si vôbec vedela predstaviť. Vie, ktoré bude chutiť ako ananás, ktoré vonia ako citrón, ako bude sypké a ktoré vydrží celú zimu. A vie aj, ktoré odrody sa pomaly strácajú. Tak, ako môžu vymrieť zvieratá, miznú aj rastliny. Niektoré odrody, ktoré jedli ešte naše babky, už takmer neexistujú. Preto chodia po krajine, pátrajú po nich a zachraňujú ich. Stromy ošetrujú a štepia, aby celkom nezmizli. Názvy ako z Andersena: Api Hviezdovité, Watervliecke mramorované, Gustávovo trvanlivé, Šampanská reneta, Kožuch. „To má hnedú a hrubú šupku. Výborne sa hodí na sušenie,“ vysvetľuje a oči mi svietia. „No, ale, trh ich vytlačil. Každý chce jablká červené a dokonalé. Blýskavé,“ hovorí s trochou smútku. Keď sa zahĺbi do popisu niečoho takého samozrejmého a prostého ako jablká, nedá sa zastaviť. Teraz na jeseň mapujú sady. V zime potom do nich budú chodiť ošetrovať stromy.
Prečo to robíš, opýtam sa po chvíli. Prečo dvadsaťročný chalan hľadá staré jablká? Aký to má vlastne význam? Zamyslí sa. „Lebo... ma to presahuje. Bola by škoda o tie stromy prísť. Zachraňujem ich to pre svojich synov, možno vnukov. Skladám tak hold krajine.“ Hovorí pomaly a každé slovo zvažuje. Lebo nad tým vôbec nerozmýšľa. Jednoducho to robí.
Muži, ktorí sadia stromy. Mladí a plní nadšenia. Nikdy som žiadnych podobných nestretla. Sú pre mňa ako tie jablká. Nedokonalé, na pohľad úplne krásne. A vnútri zaujímavé, dobré a poctivé.
