O chvíľu sa ozvú prvé tóny omše. Chlapci aj mladíci s partnerkami ostali dole. Chlapom patrí vrch. Oholené vráskavé tváre bez úsmevov. V nich vrytá prísnosť. Zhrubnuté kostnaté hánky. Nohavice s ostrými pukmi, pevný krok. Tmavé kabáty a pod nimi biele košele. Celý týždeň čakajú v skrini na svoju nedeľnú chvíľu.
Kantorka, mladá organistka, pribehne na poslednú chvíľu. Hoci spievajú aj modlia sa polohlasom, chór dunivo zahrmí. Sedia jeden vedľa druhého a predsa ďaleko od seba. Veľké ramená zhrbené, zopnuté dlane. Počúvajú mladého kňaza, čo by im mohol byť synom a vnukom. Nevidno odtiaľ do zvyšku kostola. Ale neprišli sa sem pozerať. Vonku majú možno silácke reči. No tu sú uzavretí. Rozjímajú. „Pane, nie som hoden..." Prežehnajú sa, pomaly a dôkladne. Tak ako do roboty, s rozvahou a podľa regulí. Spev, tiché slová modlitby. Pokora. Chvíľa na premýšľanie.
Toto je mužský svet. Nedeľný chór dedinského kostola. Sklonené hlavy a vážne tváre zahľadené do vnútra. Takto vyzerá pokoj.
