Predo mnou zastavuje čierny bavorák s pražskou značkou. Fíha. Otváram dvere a z auta vpredu súčasne vystupuje subtílny chlapík v obleku, okolo krku šál. „Tak na to asi bude treba traktor", obzerá si moje malé strieborné v záveji na okraji jarku. „Ja mám štvorkolku, ale toto vám asi nevytiahnem." Okolo nás prejdú dve autá, tretie zastane. Dodávka. Von sa vyhrnú dvaja poriadni chlapi vo svetlých montérkach. „No... Neviem... Ale šak - skúsime." Sadám za volant a traja chlapi bok po boku tlačia. Dozadu. Dopredu. A ešte dozadu. Kua. Zapadám hlbšie a viac na bok. „Nebojte. Nie ste prvá ani posledná", utešuje ma kravaťák. „To dáme", vyhlási rezolútne jeden z montérkových a podoprie ľavé predné koleso. „Zaberte!" Vytočím maximálny, zapnem celú svoju vôľu, zaradím jednotku... a ono to ide! Vytúrujem - a som na ceste! Vysmiata vystúpim, že sa im aspoň poďakujem. Chlapi zo seba oklepávajú sneh, ktorý ich spod kolies zafŕkal, otrepú z hláv, čo na nich nasnežilo a už sa hrnú k svojim autám. „Ďakujem!" Kričím na obidve strany. „Sme dobrí", usmeje sa vodič z dodávky. „Najlepší na svete!", zakričím mu späť. A o minútu sa pohýnam za nimi.
Už nikdy nepoviem, že Pražáci sú arogantní. Že tí z krásnych dobrých áut majú na háku ostatných. A že dunajskostredskí sú popletení a nevšímaví. Traja chlapi dnes ráno bok po boku pomáhali bleskovo, ochotne a absolútne účinne. Môj perspektívne niekoľkohodinový problém vyriešili za päť minút. Najprv som mala pocit, že dnešné cesty sú plne nanič. Prdky. Moja bola vďaka tým troch chlapíkom absolútne skvelá.
