Diaľnica sa odvtedy rozšírila a miest, kde sa dá postaviť s palcom hore ubudlo. „Ale dá sa,“ zhodnotil. „Zatiaľ som sa vždy dostal tam, kde som chcel.“
Voňal teplým asfaltom. Bol strapatý od vetra, ramená mal plné pieh a pomedzi prúžky sandálov mu presvital jemný prach. Malý vak si položil medzi kolená a celkom uvoľnene sa oprel do sedadla. Presne som vedela, ako mu je. Dobre. Vlastne mu tak bolo celý deň. Len teraz mohol dať oddýchnuť nohám a skryť sa pred sálajúcim slnkom. Koľkokrát som tak prijala pozvanie k vodičovi pred rokmi ja...
Boli to dni, ktoré nemali hodinové ručičky. Vo vrecku som nosievala malú mapku, ale často som ju vôbec nepotrebovala. Cieľ nebol vždy to najdôležitejšie. S pripálenými nosmi sme stáli pri kraji cesty vo dvojici, trojici aj sama. Ráno či podvečer. Po dlhom kráčaní alebo rovno z autobusu. Akoby sa to voľno nemalo nikdy skončiť. Pila som z neho ako z pohára plného krásne studenej vody.
Mládenec vystúpil na kraji Bratislavy. O chvíľu som bola doma aj ja. Otvorila som si chladničku, ale pivo som tam nakoniec nechala. „Poďme von.“ Strávili sme večer prechádzkou. Aj ďalší. A ten týždeň ešte jeden. Za tie prechádzky ďakujem mladému stopárovi, ktorého už nikdy nestretnem. Áno, chodíme z práce unavení a neskoro. Energie akurát na to zvaliť sa a existovať. Ale – večerov, keď sa dá byť vonku v tričku bez rukávov je iba pár v roku. Je hriech, keď ich prehliadame. Pritom sú rovnako krásne a opojné ako pred rokmi.
