Často sme spolu telefonovali aj pol hodiny. Napísali sme si stovky mailov, hlave pracovných, ale čo to aj osobných. Vykáme si, ale hovoríme si menom. Máme jeden k druhému rešpekt. A trúfnem si povedať - po tých rokoch spolupráce sa máme radi. Ja so vedela, ako vyzerá, on mňa nikdy predtým nevidel. V sobotu večer som vedela, že sa konečne stretneme. Stál mi otočený chrbtom, prišla som k nemu zozadu. Oslovila som ho a dotkla sa mu pleca: „Duško! Tešila som sa na vás." Otočil sa a zatváril sa prekvapene. Jeho výraz „čo sa deje?" okamžite vystriedali veľké oči: „Jéj! Mary! Vy ste... pekná!" Pobavil ma jeho údiv a prvé emócia, polichotila a potešila. Podal mi ruku. A vzápätí dodal: „Prepáčte. Ja vás po tých rokoch tak rád vidím... môžem vás aj objať?" Stáli sme tam v spoločnosti cudzích ľudí, usmievali sa a užívali si čaro chvíle. Starí známi neznámi.
Svet sa zmenšuje. Tykáme si s kolegami z rovnakých firiem z opačného konca sveta. Denne si píšeme maily, telefonujeme si a vidíme sa možno raz za rok na firemnej vianočnej párty. Alebo ani to nie. Tuším, že to bude čím ďalej tým obvyklejšie. „Môžem vás objať?", vypadlo z neho celkom spontánne. Viem, že keď nabudúce prídem do jeho mesta, zavolám mu a pozvem na kávu. Svet sa zmenšuje. Kolegovia sa môžu aj cez telefón zmeniť na priateľov. Myslela som si a dnes aj viem. To, že niektorí ľudia voňajú, sa dá vycítiť aj na diaľku.
