V jeho kuchyni našla len základné propriety. Jedlo nakúpila, ale musela si poradiť bez mixéra a šľahača, len s jedným hrncom a s cudzou rúrou. Keď na strúhadle vyrábala z keksov múčku, rátala každý jeden. Úzkostlivo strážila čokoládu, aby sa nepripálila. Vidličkou švihala v malej miske, čo to dalo. A výsledok bol nakoniec viac, než uspokojivý. V prstoch formovala poslednú čokoládovú guľku. Ochutnala. Môže byť. Je skvelé variť pre iných.
V jeho izbe nestála vianočná jedlička. Darčeky si dali pod sviečku, nad ktorú zavesil stromčekovú voňačku do auta. Vymenili si balíčky, neotvorili ich. To až o pár dní, o to dlhšie sa môžu tešiť. Potom si pustili film a v polovici ho vypli.
Keď si neskôr rozbaľovala balíčky, ktoré položila medzi ostatné, len ona vedela, prečo sa usmieva o niečo viac. Neboli to drahé veci. Ale také, nad ktorými musel rozmýšľať.
O dva mesiace neskôr odcestovala domov. Potom si párkrát napísali. A už ho nestretla.
Prešlo veľa rokov. Odvtedy upiekla množstvo koláčov a na sviatky pripravovala zakaždým iné drobné pečivo. Trik s vaječným likérom skrytým v maličkých čokoládových guľkách však nikdy nezopakovala. Ani pomarančovo-vanilkové sušienky odvtedy nerobila. Pripravila ich pre tú jednu jedinú príležitosť. Pre tie Vianoce, ktoré trávila ďaleko od svojich najbližších, a ktoré navyše prišli o pár dní skôr. Bolo to dávno, ale bolo to pekné. A také spomienky sa oplatí uchovávať na dlho, bez zmien a skreslení.
