Rýchle kroky odmeriavajú posledné metre od auta, spolovice už myslím na prácu. „Dobrý!", kýva mi náš tréner karate. „Dobrý deň", zdravím sa s pani z obchodu s oblečením. „Ako sa máte?", zastavím sa na chvíľu pri Tete Zuzke, úžasnej učiteľke detí zo škôlkárskych čias, do školy vodieva spolužiaka Alexa. Poštárka, susedia, predavačka z galantérie, pani z úradu, cukrárne, kamarát bežec. Čaro školy v malom meste, príjemné sú tie stretnutia. Vídame sa pár dní v týždni, spája nás rovnaká cesta. V ruke tašky a detská dlaň, rýchle kroky cez školský dvor. Celkom civilne sa ponáhľame a vyhýbame meter a štvrť vysokým zbojníkom obťažkaným veľkými aktovkami. Tu je jedno, aké máme povolanie aj postavenie. Tu sme celkom obyčajné mamy, tatovia, babky a tety. Na začiatku roka nosíme nevyhnutnosti na výtvarnú a hygienické potreby, dva razy do týždňa tašku s úborom na telesnú a každý štvrtok balíky starého papiera do zberu. Polohlasom kontrolujeme, či malí zbojníci naozaj na nič nezabudli. Zo všetkých z nás je cítiť rešpekt pred tou kamennou inštitúciou. Škola nie je holubník, vieme dobre. Manažér, hovorca, upratovačka - čokoľvek nás o chvíľu v práci čaká, tu ešte nehráme hlavnú úlohu. Tu majú najdôležitejšie slovo panie, ktoré vedia skrotiť bandu vyše dvadsiatky rozbláznených deciek. My máme koľkokrát problém poradiť si s jedným alebo dvoma. Ten rešpekt, ktorý na nás na školskom dvore vidno, má opodstatnenie.
Tie každodenné minúty pred školou mám rada. Ľudia, ktorých stretávam mi už len tým, že sú vravia - tu si doma. Vieme, čo je dôležité, naše priority cupkajú vedľa nás s školu si vážime. A to je pekný pocit.
