O dva dni neskôr ma zas drží za ruku, je ráno. V peknej košeli, sestra v ružových šatôčkach, po prvý raz po ceste do školy. Na dvore škôlkárski kamaráti a veľa nových detí, v novej triede množstvo inštrukcií. Počúvam - mala by som pozorne, ale ide to len na pol ucha. Viaceré deti odbiehajú z lavíc a ťahajú mamy za ruky. Neobsedia. Ešte sú takí malí... Občas niekde niečo zabudnú. Nevedia nosiť náklady ani zodpovednosť, ich dôležité je iné než rodičovské, najradšej sa hrajú a neposedia. A od zajtra sem pôjdu už sami. Každý deň, veľa rokov.
Tešia sa, očakávajú veľa nového. To je dobre. A dobre je, že necítia tú ťarchu, ktorá dopadá na mňa. Po prvý raz musím veriť im a aj samej sebe, že všetko zvládnu. Že sme ich doteraz dobre viedli. Obstojíme? Spolu s tým ich sa práve otvára aj nás klasifikačný hárok. ...
