Namiesto aktoviek len malé ruksaky s partitúrami. A peračníkom, keby predsa len stihli čo to zo školy. Tam však dnes ráno nejdeme. Z cesty odbočíme asi v tretine, smerom do hudobky. Pani učiteľka ich vybrala a poprosila, či by nezahrali škôlkarom. Opýtala sa nás a my ich triednej v škole – a podarilo sa. Po prvý raz teda budú hrať pre naozaj cudzie publikum.
Deti v hľadisku majú päť a skoro šesť rokov. Postupne sa vystriedajú všetci veľkáči zo všetkých mestských škôlok. Prichádzajú aj učiteľky, ktoré ešte nedávno učili mojich. A Julka, Matúš a ich spolužiaci im ukazujú, ako sa hrá na jednotlivých nástrojoch a čo by mohli časom zvládnuť tiež. Zahrajú štyrikrát rovnaké dve skladby, vždy bez chyby.
Malí v hľadisku spôsobne tlieskajú, zatiaľ čo sa väčší ukláňajú. Pre tých chrústov v publiku to bol možno prvý kontakt s klasickou hudbou. Pre viacerých úplne prvé predstavenie rôznych nástrojov, o mnohých z nich iste doteraz ani netušili. A interpretovali deti. Neboli to prednesy v podaní rokmi vyhratých profesionálnych učiteľov. Iste, ZUŠka riskovala, že muzikanti sa budú mýliť. Že nezahrajú perfektne a dokonale čisto. Ale možno aj to bolo dôležité. Na začiatku bolo treba nápad, potom rokovania riaditeľov a kopa organizácie... ale iste to stálo za to. Toto je nábor, ako má byť, vravím si. Výborný a účinný. Myslím si, že o nových žiakov na budúci rok v tejto ZUŠke núdza nebude.
