Ale včera som sa už nahnevala. „Nebudem sa pred tebou vyzliekať." Dieťa stálo uprostred izby a trvalo na svojom. „Maminka, musíš sa otočiť. Veď sa idem prezliecť." „A prečo, Julinka? Prečo by si sa predo mnou nemohla vyzliecť?", pýtala som sa a premýšľala, čo dieťaťu zas preletelo cez nos. „Lebo keď je niekto holý, chlapci by sa mu smiali." Nechala som si to zopakovať. „No, keď sú dievčatá holé, chlapci sa im smejú. A dievčatá sa potom hanbia", vysvetlila mi malá. „Julinka, už sa ti niekedy Matúško smial, keď ste sa prezliekali?", snažila som sa Julke vysvetliť svoj postoj tak, aby si sama pomenovala v čom je podstata. „Nie." „A tatinko, ten sa ti niekedy smial?" „No, nie. Nesmial." Dievčatko stálo zneistené, ale začínalo chápať, kam mierim. „Tak vidíš. Hanbiť sa treba, keď niekomu ublížiš. Keď si zlá a neposlúchaš a nahneváš maminku a tatinka alebo tetu v škôlke. Alebo keď kvôli tebe niekto iný plače. Ale nie, keď si holá." Slová som vyberala opatrne, aby vo svojich necelých štyroch rokoch porozumela. „A na smiech sú iné veci. Nie, keď si holá. Napríklad keď sa srandovne pomýlime." Julka sa zamyslela. Potom prikývla, bez slova si vyzliekla pančušky aj nohavičky, obliekla pyžamko a šupla do postieľky.
Mám chlapca a dievčatko. Prebaľovali sme ich v rovnakej miestnosti. Potom vedľa seba sedávali na nočníkoch. Kúpu sa spolu vo vani, v lete behajú obaja nahí pri bazéniku. Nemám problém, keď vidia mňa sprchovať sa. Ráno sa niekedy hráme tak, že mi podávajú jednotlivé kusy odevu a ja sa robím, že neviem, čo si mám kam obliecť - úžasné rozosmiate ráno to vždy je. Z nahoty doma naozaj veľkú vedu nerobíme.
Viem, že keď príde správny čas, deti si samé povedia, že už nechcú. Ale bola by som rada, aby to bolo naozaj vtedy, keď si to sami pomenujú. A nie vtedy, keď na nich niekto cudzí prenesie svoje vlastné predsudky.
