Nesmelo dnu strčím hlavu: „Dobrý deň." „Dobrý deň," odzdraví pani daňováčka. Usmeje sa: „Potrebujete niečo?" „No, vidím, že máte zatvorené. Kvôli daňovému som prišla." „A máte ho?", hneď aj naťahuje ruku. „Mám." „Tak dajte. Robím si papiere, nestihla som cez deň. Vezmem vám ho." Prelistuje najprv jedno, potom druhé. Previnilo v sebe zbieram odvahu, či ju ešte viac môžem zdržať a nakoniec sa ešte opýtam na preddavky. Názorne vysvetľuje, ako to s nimi je a že si mám zavolať niekedy v apríli. Do dvoch šekov mi rukou vpíše všetky čísla účtov aj symboly, ktoré potrebujem. O päť minút je vybavené. Vyše tri hodiny po pracovnej dobe... Veľmi ďakujem a odchádzam. Vo dverách sa ešte otočím a pani mi veselo zaželá: „Pekný víkend!"
Nenávidím úrady. Som tam vždy nesvoja a nebaví ma čakanie. S výnimkou tohto. Tu som vždy vybavila všetko hneď a ešte aj s príjemným pocitom. Vždy mi tu poradili všetko o povinnostiach, nedoplatkoch aj tlačivách. Aj toto je jedna z výhod bývania v malom meste - malé mesto, menej daňovníkov, menej stresu. Pomáha to úradníčkam udržiavať si dobrú náladu. Ale táto pani by podľa mňa bola rovnaká aj vo veľkomeste. Neviem, ako sa blonďavá úradníčka volá. Zistím. Lebo je úžasná. A vďaka nej je taký aj celý šamorínsky daňový úrad.
