Postavíme sa do radu a o necelú minútu za nami prichádza partia mladíkov, ktorí o poschodie vyššie sedeli pri vedľajšom stole. Za pultom sa v rýchlom tempe zvŕtajú dve panie - päťdesiatničky. „Polievku chlapci?“ „Šalát budete, mladý pán?“ „Pokojne dajte drobné, to narátame.“ „Hranolky budú o chvíľku, prepáčte, počkáte? Ďakujem, naozaj len okamih – aha, tu sú, nech vám chutia.“ Švitoria a ruky im kmitajú. Pár ľudí pred nami stojí zhrbená sivovlasá pani. „Dám vám to na stôl, tetuška.“ Stará pani ticho odpovedá a mladšia už vychádza spoza pultu: „Najprv sa najedzte, tetuška, potom pohľadáte peniaze. Dobrú chuť.“ Na stôl jej ukladá tácku s jedlom a pridrží stoličku. To asi počujem a vidím po prvý raz v živote. O chvíľu sa už zas s plným nasadením venuje ďalším zákazníkom.
Za päť minút máme na stole výborné jedlo. Podnik je plný, od ľudí v montérkach po oblekových. Ponad stoly sa nesie neustály prúd osobných oslovení paní spoza pultu. Chlapci, pane, tetuška, peniaze neponáhľajú. K tomu široký úsmev a kopa energie ako dupľa ku každej porcii. Chýba tomuto miestu dizajnový interiér aj menu plné vzletných slov. Asi tu nemajú ani toľko druhov piva a určite nie také krásne taniere. Ale v tých dámach toho majú tu oveľa viac.
Keď nám iná pani o chvíľu s ospravedlnením, že vyrušila, berie zo stola tácku s prázdnymi tanierami, odkazujeme vďaku kuchárovi. Ako dobre, že o poschodie vyššie boli čašníci takí zaneprázdnení, že sa na nás ani nepozreli.
