Si blbá?, pýtam sa samej seba, keď porciujem krásne mäso a ukladám kúsky do mrazáka. O chvíľu už vykladám žiadaný nákup a pripravujem obed. Keď sa všetko varí, zhlboka sa nadychujem a odhodlávam. Je sám v izbe, niečo prerovnáva. „Prepáč. Som rada, že si priniesol to mäso. Ďakujem za obidva nákupy. Len som potrebovala to iné skôr. A volala a písala som ti. Vedela som, že si s Braňom. No, a viem, čo Braňo robí, keď ho volá žena... No, naštvalo ma to.“ „Ja nie som Braňo. Predtým sme boli na omši, vypol som si zvuky a zabudol som na to. Telefón som nepočul, esemesku našiel neskoro. Ale viem, že si čakala. Ty prepáč.“ Obidvom nám povolia tvrdé rysy v tvári. Chvalabohu.
Chýbalo málo a bol by to ďalší ofučaný tichý deň. S pocitom ukrivdenia a eskalujúcim hnevom. Je veľká pravda, že dve slová na P – prosím a prepáč, patria medzi najťažšie. Len my dvaja vieme, koľkokrát sme ich schopní neboli. No ešte si ich vieme povedať. Nezdvihnuté telefóny, dlhé, čakanie, zabudnuté odkazy... Sú to drobnosti. Ale v zlých dňoch majú veľkosť slona a sprevádzané čudným pocitom osobnej dokonalosti a hrdosti vedia postaviť obrovské múry.
