Napísali sme úlohy, chvíľu čítali. Vypýtala som si na štvrť hodiny time out. Sedím v tichu a počúvam zaujaté rozhovory z detskej. Asi budem mať voľno trochu dlhšie. Takú dobrú zábavu je hriech prerušiť. „Aha. Dvaja Vikingovia sú pripravení - najprv budú loviť a potom skúsia dobyť nejakú krajinu. A ešte sú tam aj piráti. Tento pirát má pre seba dve lode a tri mapy, aby mohol nájsť poklad - takto si ho predstavuje. Keď poklad nájde, bude veľmi bohatý." „No a ja mám tiež príbeh. Bola malá krajinka a v tej krajinke boli víly. A žabka. Tým vílam bolo strašne dobre a mali to tam pekné a krásne sa im tam hralo." Nechcem rušiť, aj tak mi všetko nakoniec ukážu. Tak si ich len predstavujem, ako sedia ako dva malé hríbiky, zaujaté odliepaním a usporiadavaním obrázkov, snažia sa prekvapiť jeden druhého a lietajú fantáziou vo vlastných rozprávkach.
Taká maličkosť. Nálepky. Deti si ich dávajú na postele. Na stôl aj na poličky. Ale ja ich mám najradšej na rôznych papieroch a v zošite. Niekedy je najprv kopa nálepiek a príbeh vznikne až dodatočne. A inokedy zas majú najprv dej a podľa neho dopĺňajú obrázky. Víly, piráti, rytieri, džungle, psie preteky, rozprávkové krajiny. Koľko takých rozprávaní som už počula. Ešte dlho nebudem obchádzať stojany s nálepkami bez pristavania. Najlepšie hračky vôbec nemusia stáť majlant.
