Vysypeme starú podstielku a časť z nej odložíme, aby sme ju mohli škrečkovi vrátiť. Aspoň niečo mu po dôkladnom upratovaní bude blízke a vraj sa mu tak ľahšie zvyká na nový domov. Vyhodíme zvyšky jedla, ktoré si navláčil do domčeka. Poriadne všetko umyjeme - on nevie, že nie je v divočine a tie natlakované čerstvé kúsky zeleniny do zásoby mu robia skôr zle ako dobre. Vytrieme miesto, kam robí potrebu. To robím ja - a potom nastáva radostná časť, ktorú vykonávajú deti. Nasypať novú podstielku, pridať prázdnu rolku od toaleťáku, malé drievko, čistú vodu a nové jedlo. Plus zvyšky starého domova. Vypustiť škrečka - a nechať ho si zasa zvyknúť.
Posledný raz som plastové vrecko plné starého zvieracieho domova vyhadzovala cez víkend. A uvedomila som si, že prechádzam podobným procesom. Zatváram dvere za jednou prácou a púšťam sa do novej. Patrí k tomu aj vyhadzovanie starostí a ťažkostí, ktorú dni priniesli. Odkladám dokumenty a poznámky, naskladám ich do jednej škatule s nápisom a dátumom. V počítači aj na kľúči na jedno miesto zálohujem agendu posledných mesiacov. Nechávam si najmenej znečistenú trošku, pekné spomienky a skúsenosti. A hlavne ľudí, ktorých priniesla.
Každý z nás je občas ako škrečok. Raz za čas príde chvíľa dôkladne upratať, vyčistiť si priestor, nadýchnuť sa a začať odznova. Neviem aký ten nový domček bude. Ale teším sa naňho. No a keď príde ťažko, zavŕtam sa do starej podstielky, nájdem tam známe bezpečie a útočisko... a silu meniť tú novú časť tak, aby aj v nej bolo dobre.
