„Krst je navždy. Kto ho raz prijme, toho už nikdy nemožno odkrstiť." Kňaz rozpráva o spáse a večnosti, aj keď tí, ktorí hrajú hlavnú rolu, mu ešte nemôžu rozumieť. Prihovára sa im ticho, rodičov oslovuje s patričnou vážnosťou. Sme tu s priateľmi, ich syn má dnes veľký deň. „Teraz sa trikrát zrieknete a trikrát sľúbite..." Kňaz deklamuje a dvíha ruky. Traja chlapci sú tichučko, iba štvormesačné dievčatko sa prejaví ako sa dámu patrí. Má plnú pozornosť, tak to využije. Rozplače sa a mama nie a nie ju utíšiť. Podáva dieťa krstnej a tá berie dievčatko dozadu kostola. S úsmevom ich očami sprevádzame, nezávidíme. Ešte si pamätáme, aké to je s bábätkami niekedy ťažké. Obrad pokračuje, obraciame sa späť k oltáru. A mne zrak padne na lavicu za mojím chrbtom. Žmurknem - a pre istotu sa pozriem lepšie. A usmejem sa ešte viac.
Tu, v kovovom ráme kostolnej lavice v piatom rade od oltára, by som vyryté dievčenské meno a pri ňom srdiečko naozaj nečakala. Ako vyznanie Monike mohol niekto urobiť nepozorovane? Kto a kedy? A ona o tom vie? Čo (by) na to povedala? „Choďte v mene Božom." Kňaz robí štyrom bábätkám krížik na čelo, o pár minút ich rodičia odnášajú. Osláviť dar, ktorý má pretrvať. Ďalšia podoba večnosti.
Myslím na neznámu, možno zaľúbenú Moniku. Aj moje meno raz mládenec ryl do kôry stromu. Mala som sedemnásť a vravel, že chce, aby si nás aspoň strom pamätal navždy. Do hlavy sa mi vracia scéna nekonečných mrazivých plání. „Navždy" hovorievame často. A pritom keby vtáčik priletel k hore za života mojej prababičky, ani moje prapravnúčatá by sa nedočkali ďalšieho...
