V jednej ruke pasta, v druhej kefka. Škúlim na seba do zrkadla, zbojníčka vedľa mňa robí to isté. Len tak mimochodom, pri tej najobyčajnejšej činnosti z nej tým najvšednejším tónom vypadne: „Maminka, viem, že som už písala Ježiškovi. Ale aj tak by som najviac chcela niečo iné. Chcela by som od Ježiška, aby si mala menej práce." Zamrazí ma. Hlavu skloním do umývadla a nie som schopná vydať slovo. Rýchlo si do úst strčím kefku, získavam sekundy. V hlave divoký kolotoč, panebože, čo jej na toto odpovedať? Zuby si dočistíme spolu. Odložíme kefky, jednu vedľa druhej. Stojí na stupienku, nemusím sa ani veľmi zohnúť, keď ju objímam. „Ľúbim ťa, bábika. Neviem, či ti to Ježiško splní. Asi nie tak naraz. Ale aj ja by som si to od neho veľmi želala."
Nebudem sľubovať niečo, čo neviem splniť. Aspoň nie hneď. Nebude to ľahké a ešte vôbec neviem ako. Ale viem, čo treba. A urobím všetko preto, aby ju ďalšie Vianoce podobné prianie ani len nenapadlo.
