Štyri dni prešli. Rýchlo. Au, veľmi rýchlo, došlo mi prvom jingli z autorádia kamarátovho auta. Ako dobre bez toho sveta okolo bolo. A ako vôbec nechýbal. Od rána do večera v jednom kole, ani sme si nespomenuli.
„Dáme si kávu." Vchádzame do reštaurácie - ďalšia pecka do hlavy. Naplno pustená telka, trafili sme akurát reklamu. Vypnúť to nepôjde, nie sme jediní hostia... Škoda. Zvyčajne sa z hluku stáva šum, nevnímame ho po chvíli. Ale tie štyri dni asi zmysly vyostrili. Každá zvučka reže do uší, výzvy a slogany zúfalo prázdne. Zrazu také umelé, po dňoch s každou minútou naplnenou príjemným zdieľaním s milými ľuďmi. Žiadna spásonosná zmena hluku na šum bez zmyslu, naopak. Každý zvuk ako cez zosilovač, slová smiešne skarikované.
Nočnou nocou šoférujem domov potichu. Otvorím dvere, pokoj a tma. Po špičkách. Bože, prosím, zachovaj tento kľud ešte chvíľu. Potrebujem v sebe nechať veci doznieť. Upratať si ich spomienok, uložiť v duši, na horšie časy.
Viem, že už o týždeň si rádio pustím tiež. A dnes večer asi aj správy. O pár dní prestanem útoky komercie zo všetkých strán vnímať, tak ako väčšina ostatných. Škoda, že zabudnem, aké často zbytočné, nezmyselné a umelé sú.
