Tá vtedajšia sa týkala Čechov. V Himalájach zahynula časť výpravy - napísali agentúry. Bolo akurát okolo Vianoc. Hrozné, pomyslela som si. Už mali po výstupe, nešťastie privodilo zrejme zlé počasie. Zaradili sme vtedy tú informáciu do vysielania, spracovanú v dvadsiatich sekundách. O tri dni neskôr som dostala e-mail od priateľov. Písali, že v tej výprave bola dievčina, ktorú som dobre poznala. Priateľka.
Strávili sme spolu prípravou jedného dlhého projektu intenzívny rok. Stretávali sme sa v skupinke jedenástich ľudí po víkendoch. Veľa sme pracovali a tvorili, ale aj lyžovali a sánkovali sa, chodili po horách, zbierali jablká v starom sade, chodili sa kúpať a raz sme sa celí natreli čvachtavým bahnom. Dostala som od nej básničku, písanú rukou na malom červenom papieriku. Zvykla viac počúvať, než hovoriť a málokedy rozprávala o sebe. Raz sa smiala, ako si ju pacienti pomýlili. Prišla do práce na bicykli - nová obvoďáčka v malom meste. Drobná, copatá, s batôžkom na chrbte prebehla cez čakáreň a keď sa chystala vojsť do ambulancie, oboril sa na ňu starší pán - že na lekárku sa čaká, nepredbieha sa. A ona na to - veď ja som lekárka...
Nič z toho, aký človek je, sa z pár riadkov agentúrnej správy nedozvieme. Umrel horolezec. Zahynul turista. Stratil sa športovec. Len ľudia, ktorí ich poznali, čítajú tie riadky inak. A zvyšok sveta, ten zvyčajne nespozná viac než meno, vek a okolnosti nešťastia. Aký rôzny význam môžu mať tie isté slová ...
