„Mami, čo je to Kčs? A prečo hovoria učiteľke súdružka? Ako vyzerá telegram? Na čo je čiernobiely televízor? A čo je to klubovňa? Čo presne znamená bobrík? Môžem ho mať aj ja?“ Každý deň nová otázka. Až pri odpovediach mi dochádza, aké sú tie knihy nemoderné. „Naozaj si nechceš vziať niečo iné?“, opýtala som sa ho včera. V polici máme kopu nových kníh. Pekných, súčasných, zaujímavých. Prekvapene sa na mňa otočil. „Prečo? Veď ešte nie som ani v polovici,“ pozrel sa na zošit Rychlých šípov vo svojej ruke. „Tak sa ti to páči?“ „Veď je to super! A, mami, požičal som Hrdinský zápisník Gáborovi. Pozrel si ho cez prestávku a zapáčil sa mu.“
Tie knihy sú možno nemoderné. Mnohé z vecí, o ktorých chrúst číta, asi nikdy neuvidí. Stránky žltnú a hrubnú. Majú však v sebe magnet, ktorý je silnejší ako neznáme reálie. Sú to príbehy a skvelý spôsob, ako sú napísané. Ich autori, to sú naozaj frajeri... Vďaka. Za to, že v tých starých knihách máme so synom spoločných priateľov.
