Vystúpime spolu, ale k škole kráčam len s drobkou. Matúš stretol spolužiaka, ide s ním. „Mami?“, šepká tak, aby ju brat nepočul. „A to je hanba, keď nás odprevádzaš až k škole?“„Prečo by bola?“, pýtam sa. „Lebo Matúš mi vravel, že je to trápne. A že už by sme mali chodiť sami.“ Dochádza mi jeho návrh spred minúty a oceňujem takt. Opýtal sa, nechcel mi rovno povedať, že mu robím hanbu. A rešpektoval moju odpoveď, hoci sa mu nepáčila.
Dôjdeme ruka v ruke s Julkou k schodom školskej budovy. Vystúpi na druhý, je skoro rovnako vysoká ako ja a objíme ma - ako každé ráno. Ešte mi pošepká, že mi želá pekný deň a ja jej, že ju ľúbim. V tej chvíli prichádza Matúš s kamarátmi. „Ahoj, mami,“ mávne rukou a zmizne. Julka si ma ešte viac pritisne, ako by chcela suplovať aj nežnosť, o ktorú ma jej brat ukrátil. Dnes ešte je to tak. O mesiac možno na to odprevadenie s ňou budem tiež len spomínať.
Takto vyzerá dospievanie. Nie počet rokov, ani prvé vyrážky. Samostatné nakupovanie. Darček, na ktorý dajú vlastné peniaze. Tvrdohlavé nástojenie na svojej verzii pravdy. Nevyspytateľná precitlivenosť, raz končiaca sa v maminom náručí a inokedy plesnutím dverami. Pomaly, nenápadne prichádza veľký človek. U každého z nich trochu inak a s rozdielnym načasovaním, ale už nezadržiteľne. Svet je úžasne usporiadané miesto. Veci majú rád a správny čas... Hoci srdce to cíti inak, hlava rozumie. Ešte deťom nejaký čas budem môcť hovoriť „zbojníci“. Ale „malí“, to už naozaj nie.
