Pridá sa k nám zadýchaný už až keď s drobkou stojíme pri aute. V ručičke jeden, dva, tri kvietky. Napriahne ju ku mne a naširoko sa smeje. Občas je medzi kvetmi tráva. Vždy sú rovnaké, to čo ponúka nepestovaná záhrada. Biele hlavičky Myšieho chvosta obyčajného. Vezmem si, poďakujem a už nasadáme a fičíme do školy. Dávam si ich na palubnú dosku do preliačiny pred spolujazdcom, nosím na pracovný stôl. Malé kytičky zviažem, nedávam ich do vody. Raz za tri dni ich nahradím ďalšími.
Dnes ku mne napriahol zovretú pästičku, sotva z nej bolo vidieť hlavičky kvietkov. „Matúško, kratučké sú. Ani si ich neviem vziať. Ale ďakujem." Vyťahujúc kvietky pozerám do rozsvietených očí šesťročného džentlmena. „Ja viem, maminka. Ale veľmi sa ponáhľame. A ja som ťa nechcel nechať odísť bez kvetinky." Myší chvost. Vôbec nie obyčajný.
