"Áno, máme, jediné v Európe", naviguje nás pani na ulici, tak hrdo, ako keby bola sama jeho majiteľkou. Za kostolom do uličky, potom ešte kúsok a naľavo. Na prvý pohľad nevidíme nič, čo by vyzeralo ako múzeum. Aha, pekný plot. Na ňom infotabuľa - sme tu. Hm, objednávky telefonicky. Smola, netušili sme. Už sa pomaly obraciame, keď spoza plota zazvoní dievčenský hlas: "Som vás zbadala z okna. Dobrý deň. K nám idete?" Dievčina otvára bránu. "Prepáčte, len tak v teplákoch som, pratám, bo je sobota." Vôbec nám to nevadí, sme radi, že nás obutá v chlpatých papučkách púšťa na záhradu. "Mamka išla po kľúče, hneď to bude. Ale múzem sa opravuje, tak sa nehnevajte, len tak na kope to teraz všetko máme." Prichádza pani vo veku mojej mamky. Vedie nás k veľkému domu, otvára vysoké dvojkrídlové dvere: "Musím tu pozažínať, chvíľku." Radi počkáme. Zatiaľ hľadíme na drevorezby, gitary a obrázky na priedomí a obdivujeme veľkú fotku bradatého muzikanta. "To je zakladateľ, pán Ferko. On bol gitarista a časom začal gitary zbierať. Pred dvoma rokmi zomrel. Otec tejto slečny", ukazuje pani na červenajúcu sa dievčinu.
Hudbe veľmi nerozumiem a gitarám už vôbec nie. Aj tak nevychádzam z úžasu. Desiatky nástrojov navešaných všade, kam sa pozriem. Pomedzi to staré klávesy a harmóniá. A rádiá. Mixpulty. Zosilňovače. Premietačky. Fotky, texty, pozdravy od hudobníkov, veci, ktoré neviem pomenovať. Neviem oceniť hodnotu hudobnú ani historickú. Nie som najfundovanejší návštevník. Ale niektoré z exponátov ma vracajú k spomienkam. Takéto rádio s rúčkou mal otec, keď som bola malá. A starú drevenú hraciu skrinku s veľkými žltými gombíkmi zasa babička. Gramofón na malé platne mali u kamarátky doma. Podobný mixážny pult si pamätám zo svojich začiatkov v Rozhlase. A na takejto premietačke nám púšťal strýko po nociach rozprávky. Hodnú chvíľu máme čo obdivovať. Pani nám zatiaľ rozpráva. Ako jej bývalý manžel hral a zbieral. Ľudia mu dávali, niečo ponachádzal, opravil, bol to jeho život. Niečo je vzácne, iné zaujímavé. Teraz sa o to všetko starajú a udržiavajú ona a deti. Kopa vecí je skrytých. Vystavia, keď múzeum rozšíria, hádam už skoro.
Odchádzame. V hlavách množstvo dojmov a informácií. A v duši pekný pocit - že existujú nadšenci, ktorí aj v maličkých Sobranciach zhromažďujú pozoruhodné unikáty. Stojím na záhrade pod gaštanom rovnako veľkým ako rástol na dvore mojej starej tety Anči, pod nohami sa mi moce prítulný pes. A pripadá mi, že sa lúčim s priateľmi alebo príbuznými. Len tak som zabehla pozdraviť ich a popýtať sa, čo nové. A slnečný krásny deň je ešte slnečnejší. Pekne je na svete.
PS: www.gitarovemuzeum.sk
